„Vedela som, že sa vrátiš. Čakala som iba na teba. Sledoval si ako som pred tebou zhorela a ja ti odpúšťam. Pozri sa na mňa, teraz tu stojím zrodená z popola. Tak mi ukáž tvoje dlane. Poď, spolu sa pozrieme na ne. Pozri sa mi do očí. Tvoja bolesť nikdy neskončí. Stále som tu, stále som to ja. Mám mnoho mien, no ty poznáš moje pravé meno. Dal si mi ho ty, keď som sa v tvojej duši zrodila z temnoty. Tak mi ho teraz povedz."
„Vedma. Prosím veď ma. Ukáž mi moju cestu. Daj mi dole záchrannú vestu. Buď pri mne a už nikdy neodíď preč. Podaj mi tvoj kord, ten hrdzavý meč. Pomaly prebodni moju hruď ako keby bola terč. Zober moje telo do náručia a odnes ma preč. Už ma nikdy nenechaj odísť. Už ma nikdy nenechaj sa s tebou rozísť. Zaslúžim si len tvoj dotyk. Ktorý bude zdobiť môj pomník."
Otvorím oči, vidím, že nastal čas na zmenu. Stojím sám v lese, ktorý mi je taký blízky, je taký čistý. Vykročím vpred, pod nohami cítim suché lístie. Cítim, že v tomto lese som v bezpečí. Vydávam sa na novú cestu, na ktorej som ešte nebol, nepoznám ju. Neviem sa tu orientovať. Je to pre mňa niečo nové. No viem, že to musím skúsiť.
Čakal som, že tu bude svetlo mojej duše, no som zahalený tmou. Končeky prstov sa dotýkajú kôry stromov, je drsná, je zranená, no zároveň nádherná. Vopred sa pohybujem pomocou svojich zmyslov. Pozriem sa na oblohu, je priezračná, bez jediného mraku.
Zrazu ticho preruší praskanie halúzok. V diaľke vidím čistinku a na nej oči, ktoré odrážajú svetlo hviezd. Niečo ma tam ťahá. Vidím stádo jeleníc, no oni ma nevidia, môj pach necítia. Potrebujem si overiť svoju teóriu, urobím pár krokov a som medzi nimi. Sú také pokojné, tak nevinné.
Zrazu vôňu večernej rosy naruší pach, ktorý nepoznám, je zemitý, minerálny s kovovým nádychom. „Strelný prach." Príde mi zle, keď si uvedomím, že ich niekto loví. Ako je to možné, že niekto zoberie život pre zábavu. Cítim frustráciu, cítim hnev. Snažím sa ich varovať, snažím sa ich odplašiť. Nič nefunguje, moja teória sa potvrdila, nevidia ma.
Otáčam sa zo strany na stranu, hľadám postavu, ktorá stojí proti vetru. Rozbehnem sa jej smerom. Je to muž s neupravenou sivou bradou, vychudnutý, zlomený životom. Vyzerá, že sa stratil a toto je jeho prvá príležitosť na jedlo. Zatiaľ čo ja vidím každý jeho detail, jeho pohľad ide naprieč mnou, ani on ma nevidí.
Snažím sa na neho prehovoriť, no nepočuje ma. Chcem mu zabrániť v tom, na čo je odhodlaný. Neviem, čo mám robiť. Položím mu ruku na jeho hruď, zrazu sa moja dlaň začne prepadať naprieč jeho hrudným košom. Cítim, ako mi jeho teplá krv tečie po ruke. Cítim, ako mu bije srdce v mojej dlani.
Pozriem sa na jeho tvár, v jeho očiach vidím strach, nevie, čo sa deje, veď ešte pár sekúnd dozadu tu bol úplne sám. Snažím sa pustiť jeho srdce a vytiahnuť svoju ruku. Podarilo sa mi to, no srdce mám na svojej dlani, jeho telo padlo na zem.
Neviem, čo sa stalo, ako je to možné. Čo som to spravil. Začali mi tiecť slzy. Keby ma len počul. Keby sa mi prihovoril, požiadal o pomoc, mohlo to dopadnúť inak. Mohol som mu pomôcť. Jeho srdce som položil vedľa jeho tela. Nemôžem sa na to pozerať. Odchádzam preč.
Vraciam sa k stádu mojich jeleníc. Sadám si do trávy, chcem byť sám, no zrazu sa pri mne zastaví mladá jelenica. Je iná ako ostatné, jej pohľad vidí moju prítomnosť. Položím ruku na jej tvár. Zrazu vidím vychádzať slnko, stádo sa začalo strácať naprieč lesom. No ona je stále pri mne, nikam neodchádza.
„Zora" - budem ju volať Zora. Moja prítomnosť tu nie je náhodná. Stal som sa strážcom lesa.
